24601

Autor: Marcel Karvay | 27.1.2021 o 15:16 | (upravené 28.1.2021 o 10:17) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  65x

Osobná sloboda je pre liberálov veľmi dôležitá. Jej hranice sú tam kde sa začína osobná sloboda druhého človeka. Krásne povedané, však? Tento výrok je však neaplikovateľný v dnešnej spoločnosti. Dokonca nepravdivý.

Čo je sloboda? Sloboda je moc alebo právo konať, rozprávať a myslieť si čokoľvek čo jednotlivec chce. Je to stav kedy nie je človek uväznený alebo zotročený. Je to stav kedy nie je človek podrobený alebo ovplyvňovaný niečím neželaným. (Oxford Languages) 

Častý argument konzervatívcov voči liberálom je, že každý jeden človek si predsa nemôže robiť čo chce. Väčšinou v zmysle, že nemôže vykonávať trestnú činnosť (problematiku spoľahlivosti zákonov tu vynechám), a že by svet prepadol v anarchiu. Tento argument je vlastne obsiahnutý v pôvodnom výroku takisto. Konkrétne v časti "...kde začína sloboda druhého človeka". Napriek tomu sa zdá, že tieto dva "tábory" nesúhlasia. Už z princípu.

Keď teda opomenieme tento zádrheľ sloboda vs. anarchia, môžeme sa pozrieť na život nás ľudí. Či teda ideálna predstava liberálov o osobnej slobode by mohla byť naplnená. Samozrejme moje pozorovanie je subjektívne. Však posúďte sami do akej miery sa zhoduje s prežívaním dnešných ľudí a do akej miery sú moje pozorovacie schopnosti dôveryhodné.

Sme slobodní rozprávať čo chceme? Ak naše výroky niekoho urážajú, osočujú, ohrozujú môžeme očakávať následky našich slov nabité podobnou energiou s akou sme ich vyslovili. Máme slobodu mať názor a vysloviť ho, avšak nie sme oslobodení od znášania dôsledkov vyplývajúcich z nášho prejavu. Tu by sa dalo povedať, že diabol sa skrýva v detailoch. De facto teda nie sme úplne slobodní vo voľbe našej rétoriky. Avšak podľa pohľadu, že naša osobná sloboda sa končí tam kde sa začína sloboda druhého človeka, by sa dalo povedať, že slobodní sme. Ak nenávidíme ľudí, ktorí jedia pizzu s ananásom a verbálne ich osočujeme a napádame ich - nebodaj sa im vyhrážame - obmedzujeme tak ich osobnú slobodu. Ak však upustíme od útoku na týchto ľudí, môžeme slobodne verejne prehlásiť, že nenávidíme ľudí, ktorí jedia pizzu s ananásom. Následkom nášho správania bude maximálne to, že budeme označený za “pizzahawaifóba”. To je však logický dôsledok našich slov pretože je to, v tomto prípade, len synonymné pomenovanie nášho postoja. (Aj keď etymologicky by bolo na zváženie či sem patrí prípona -fób. Ale to je iný príbeh.) Tento postoj nás však ďalej nediskriminuje. Pretože ak by nás niekto osočoval, kvôli tomuto názoru, dotyčný by prekračoval hranice svojej osobnej slobody a tým by obmedzoval tú našu. Takže sa dá povedať, že v osobnej slobode verbálneho prejavu naozaj platí, že osobná sloboda prvého jednotlivca končí tam kde začína sloboda druhého jednotlivca a naopak.

Pri slobode myslenia sme slobodní do takej miery do akej nám dovolia naše myšlienkové algoritmy (prijaté vzorce správania / myslenia, usporiadania hodnôt). V našej spoločnosti nemôže byť niekto prenasledovaný za to čo si myslí. Trestná zodpovednosť pri myslení neexistuje, pretože by sa nedala zistiť skutková podstata trestného činu. Nech sú myšlienky akokoľvek protiprávne neexistuje mechanizmus na základe, ktorého by mohol byť mysliaci trestaný pokým svoje myšlienky neverbalizuje alebo na základe nich nekoná. Dá sa teda povedať, že v tomto prípade naša sloboda myslenia nemá hraníc?

Tu by sme to mohli uzavrieť. Avšak, možno cítite, že tomu tak úplne nie je. Spomínal som myšlienkové algoritmy. Týmto vymysleným slovným spojením mám na mysli vybudované mechanizmy spracovania podnetov. Keď na nás vplýva A urobíme B. Alebo zložitejšie, keď na nás vplýva A a je prítomné C urobíme D ale len ak C spĺňa požiadavku E+F=C, ak túto požiadavku nespĺňa urobíme G a tým sa vyhneme H. Takýchto premenných máme v hlave obrovské množstvo. Sú založené na tom čo nám bolo posúvané ako pravdivé / nepravdivé, dobré / zlé počas doterajšieho života, predovšetkým detstva. 

Náboženstvo, politické presvedčenie a kultúrne vyjadrenie spoločnosti v ktorej žijeme. To sú príklady činiteľov ktoré spolu-vytvárajú v našej mysli obrovské sústavy myšlienkových algoritmov, ktoré nám zdanlivo pomáhajú prežiť v tej-ktorej spoločnosti. Avšak daň za takéto prežitie je, že obetujeme svoju skutočnú slobodu myslenia.

Obrovským faktorom pri "programovaní" našich myslí je školský systém. Minimálne 10 rokov svojho rannejšieho života strávime v nejakej inštitúcií. Pod zámienkou, že nás naučí rozvinúť naše schopnosti, nás dostane do pozície, kedy sa musíme podrobiť absolútnym autoritám a prísnemu časovému režimu, ktorého súrodenec sa používa v inštitúciách na výkon trestu odňatia slobody. Navyše tu podliehame hodnoteniu, ktoré je založené na tom koľko informácií (ktoré nás nemusia zaujímať) si dokážeme zapamätať do obdobia testu. Ak si dokážeme zapamätať veľa, dostaneme výborné hodnotenie. Naši rodičia potom budú radi a ľudia nás budú uznávať. Ak si zapamätáme do stanoveného limitu málo informácií, rodičia budú pri najlepšom skrývať svoje sklamanie a okolie nás nebude brať veľmi vážne, ba dokonca si nám dovolí ubližovať. Ako laboratórne krysy sa tak učíme Pavlovým klasickým podmieňovaním externej motivácií.

Tu sa dostávame aj k slobode konania alebo právu slobodne konať (v rámci zákona). Už ako u detí je naša pomyselná sloboda tvarovaná do podoby, ktorá vyhovuje tzv. modernej spoločnosti. Ani pri výbere štúdia preferovanej oblasti záujmu tomu nie je inak. Stačí sa opýtať študentov a žiadať úprimnú odpoveď. Môžeme študovať čo nás zaujíma a dokonca aj bez inštitúcie, avšak nedostaneme papier s pečiatkou školy tzv. diplom a ak teda nemáme v ponožkách natlačený obrovský kapitál je dosť pravdepodobné, že budeme živoriť. Vedomosti získané na vlastnú päsť sú nám preto na nič. Musíme zistiť aké vedomosti potrebujeme od školskej inštitúcie. Tá nám presne (aj nepresne) povie, čo máme vedieť a dokedy to máme vedieť. Zaujímalo by ma koľko ľudí naozaj baví a napĺňa štúdium prostredníctvom nášho vzdelávacieho systému. 

Teraz mi niekto môže oponovať, že predsa nás to nemusí baviť. V živote musí človek robiť aj to čo ho nebaví. A toto je krásny príklad prijatého myšlienkového vzorca. Táto veta je podivuhodne pravdivá aj klamlivá. Áno, mali by sme si napríklad každý deň čistiť zuby aj keď nás to nebaví aby sme ich mali zdravé, ale nemali by sme obetovať svoju radosť zo života aby sme mohli zažiť falošný pocit úspechu.

Ako sa na tento príklad nedobrovoľného spôsobu vzdelávania dá aplikovať výrok, že naša osobná sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka? V tomto prípade naša osobná sloboda jednoducho skončila. Ak by sme totiž neposlúchli a neprešli vzdelávaním tak ako to žiada štátne zriadenie, zaplatili by sme obrovskú cenu. Vieme aké sú konzekvencie tzv. nedokončeného vzdelania. Veľa ľudí je totiž ovládaných ďalším dogmatickým myšlienkovým vzorcom, že vzdelanie = absolvovanie školy. Ak sa takéto vzdelanie neukončí, ukončí sa človek. 

Keď nejako prežijeme tortúru nazývanú inštitucionálne vzdelávanie. A naša ľudská kreatívna podstata nebola úplne pochovaná. Sme jedni z mála. Prejaví sa to napr. tak, že naše deti nebudeme chcieť vystavovať rovnakému procesu, okrem iného.

Nastal čas odísť zo školy. Dlho nám však eufória nevydrží. Zamestnanie je tu na to aby sme sa stali číslom. Či to bude 24601 alebo iné je úplne jedno. Skôr či neskôr nás to zrazí na kolená. Predovšetkým keď budeme chcieť byť úspešní v tom čo robíme. Čoskoro vyhoríme ako austrálske pobrežie. V tomto stave stratíme samých seba. Niektorí z nás sa znovu postavia - a znovu, a znovu, a znovu… Na niektorých to nie je vôbec vidieť. Navonok pôsobia umiernene, vyrovnane. Ale vo vnútri sú prázdni, ustráchaní, neistí… A ich prázdnotu sa snažia vyplniť rôznymi náhražkami. Konzumujú zábavu. Každý môže považovať za zábavu niečo iné, avšak v konečnom dôsledku je zábavou často len odpútanie pozornosti od tej vnútornej prázdnoty alebo vnútorného konfliktu. Potrebujeme si niečím zamestnať myseľ. Novodobé technológie a služby veľmi efektívne operujú s touto potrebou. 

V prípade zamestnania by ma takisto zaujímalo, koľko ľudí robí naozaj to, čo ich baví. Verte, že aj z toho mála šťastlivcov by sa pod drobnohľadom našla veľká časť ktorá sa naučila presvedčivo klamať samých seba.

Teda opäť, ani v tomto prípade naša sloboda nekončí tam kde začína sloboda druhého človeka. Ale končí definitívne tam kde začína… Ponúka sa povedať, že kapitalizmus. Avšak socializmus sa nám tiež neosvedčil, aj keď na papieri vyzerá lepšie zlyhal pod ťarchou nečistých úmyslov. 

Mohli by sme ukazovať prstom a prísť s konšpiračnými teóriami. To nás rozdelí do skupín kde extrémnymi pólmi sú zanietení konšpirátori vs. zaslepené ovečky. Avšak nie je pravda niekde úplne inde? Nie je základný problém v tom, že na seba ukazujeme prstom a hľadáme vinníka? Keď každý z nás ukazuje na vinníka na pomyselnej opačnej strane, kto ostal nevinný? Nie sme potom všetci vinní v očiach niekoho iného? 

Naše ego rado delí ľudí do takýchto skupín, kategórií. Rado posudzuje a ukazuje prstom mimo seba. Naše ego má aj rado slová ako “osobná sloboda”. Predovšetkým adjektívum “osobná”. Je to opäť niečo čo nás rozdeľuje, individualizuje a napokon oslabuje. To čo nám, myslím, chýba v tejto zápletke, je schopnosť porozumieť druhému človeku, dalo by sa povedať, že empatia. Aj keď o empatií sa veľa hovorí a používa sa ako ozdoba našej slovnej zásoby, málokto z nás pozná skutočnú podstatu empatie. Empatia, ako mnoho iných dôležitých vecí, sa nedá naučiť rozumom. Myslím si teda, že naša osobná sloboda sa nekončí tam kde sa začína osobná sloboda druhého človeka. Naša sloboda sa končí tam, kde sa začína naša egoická myseľ a kde absentuje láska a súcit.

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?