Eliot - aj keď na prvý pohľad ľahko prehliadnuteľný chalan - disponuje akýmsi zvláštnym magnetizmom, ktorý však ľudia zakúsia až po krátkom rozhovore s ním. Rozhovor však, aj keď krátky, musí mať určitú hĺbku. Eliot nemá rád takzvaný small-talk. Nerád tlachá s ľuďmi na témy ako sa majú a ako sa má on. Celý tento koncept mu pripadá nezmyselný a od počiatku odsúdený na strojenosť a predstieraný záujem. Otázka „Ako sa máš?“ je pre neho tak osobná až existenčná otázka, že si jej zodpovedanie žiada konverzačného partnera na vysokej úrovni dôvery a takisto si vyžaduje viac času a prostredie v ktorom sa človek cíti komfortne rozprávať o svojom vnútornom prežívaní. Nemôže predsa vyblafnúť na úplne cudzích ľudí svoju existenčnú perspektívu v danom momente. Že môže odpovedať „Mám sa dobre.“ a posunúť sa ďalej. Áno, to môže. Avšak, čo by to o Eliotovi ako o človeku hovorilo? Predsa, že mu nezáleží na sebe, tak ako mu nezáleží na tom s kým sa rozpráva. Taký Eliot nie je. Navyše odpoveď typu „Mám sa dobre.“ nemá pre Eliota takmer žiadnu výpovednú hodnotu. Odpoveď „Mám sa dobre,“ u sériového vraha znamená, že tento týždeň zabil dostatočný počet ľudí. U alkoholika to znamená, že má pravidelný prístup k alkoholu, prípadne, že práve má v krvi optimálnu hladinu. A u mizantropa takáto odpoveď pravdepodobne znamená: „Daj mi pokoj“.
Eliot rád číta ľudí. Sú pre neho často zaujímavejší než knihy. Kniha mu napokon odhalí všetky svoje tajomstvá. Ale ľudia majú veľa hlboko skrytých tajomstiev. Každú minútu ich môže mať človek v hlave niekoľko. Každá nevypovedaná myšlienka môže byť tajomstvom, ktoré sa nikto nikdy nedozvie. Takéto nevypovedané myšlienky majú tendenciu sa opakovať a vytvárať akési myšlienkové vzorce, ktoré potom aj ovplyvňujú celkové prežívanie človeka. Eliot mal dojem, že čím viac chápe prežívanie ostatných, tým viac chápe prežívanie svoje vlastné. Cítil, že je jeho úlohou identifikovať prevládajúcu tému týchto myšlienkových vzorcov, ktoré pre oči nevidieť. Zistil, že sa skryjú práve vtedy keď vedia, že sú sledované. Ľudia ich dokážu maskovať v rámci nejakého formálneho stretnutia, či dokonca aj párty. Ale v priestore medzi týmito strojenými udalosťami, sú najviac viditeľné, lebo si ich nikto nevšíma.
Eliot toto pozorovanie nerobí preto aby niekoho súdil. Práve naopak. Chce tieto vzorce identifikovať aby sa mohol pozerať za ne. Má tiež veľmi veľké pochopenie pre ľudské slabosti. On sám niekoľkými disponuje. Napríklad, dokáže byť nedochvíľny, netrpezlivý alebo sa zámerne vyhýba ľuďom. Spoločnosť vníma tak, že ľudia ako druh sú neustále v procese evolúcie, a že sú preto ľudia vžy perfekne tam kde majú byť na tejto evolučnej čiare. Na deti sa predsa takisto nepozeráme s nadradenosťou. Sú perfektne tam kde majú byť. Snaží sa to mať neustále na zreteli.
Takéto vnímanie spoločnosti je však u ľudí skôr výnimkou než pravidlom. Aj to je jeden z dôvodov prečo sa Eliot niekedy ľuďom vyhýba. Veľa ľudí s ktorými prichádza do kontaktu sa správajú akoby sú v poslednom vývinovom štádiu svojej existencie. Akoby už neexistovali v procese evolúcie, ale boli z nej vyňatí lebo dosiahli najvyšší stupeň uvedomenia, aký je možný. Eliot ich však takisto nesúdi. Len má na zreteli pri komunikácií s nimi, že ich ego je veľmi citlivé a musí s nimi jednať opatrne aby ich nezranil. Ak nemajú pravdu, nesmie im to dať najavo priamo ale opatrne, nenápadne. Ak niečo pokašlali, musí sa tváriť, že sa nič nestalo. Ale ak sa im niečo podarí nesmie zabudnúť im neustále pripomínať akí sú úžasní. Musí pri tom všetkom dávať pozor aj na to aby jeho prípadné úspechy neboli príliš viditeľné. Títo ľudia totiž majú tendenciu porovnávať sa a zosmutnieť pri takej udalosti. Lebo sa začnú vnímať porazene. Akoby život bola súťaž.
Jeden by povedal, že sa tak ľudia nenaučia lekciu, keď s nimi bude zaobchádzať v rukavičkách. Eliot však verí, že lekcií majú ľudia v živote dosť. To čo im chýba je pochopenie. Empatia sa mnohým nezdá ako logické riešenie situácie. Avšak prax hovorí o opaku. Empatia je pre Eliota kľúčová.
Je to niekedy vyčerpávajúce a práve preto Eliot občas vyhľadáva samotu. Možno sa pýtate prečo to teda robí? Veď nech na ľudí neberie taký ohľad. Možno jeho správanie dokonca znie ako správanie zbabelca. Uspokojovača ľudí, ktorý sa chce za každú cenu vyhnúť konfliktu či konfrontácií. A mali by ste pravdu. Eliot práve takýto človek je. Vyhýba sa násiliu. Je pacifista. Avšak, nespráva sa takto preto, že by sa bál prípadnej konfrontácie. Správa sa tak jednoducho preto lebo mu je mu to prirodzené. Vníma násilie ako prejav strachu zo slabosti. A ak to, že chce byť Eliot za najvyššiu cenu mierotvorcom znamená, že je zbabelec, tak je rád zbabelcom.
Eliot sa snaží vidieť ľudí takých akí sú v skutočnosti. Ťažko verí tomu, že je niekto úmyselne zlý človek a práve preto chce vidieť za strojenú fasádu a nahliadnuť ľuďom do duše.
Eliot má silné pochopenie pre ľudí, ktorý na tejto planéte trpia. Chápe, že niektoré utrpenie je spôsobené vonkajšími a niektoré vnútornými vplyvmi. Vie, že sám nedokáže odstrániť globálne vonkajšie zdroje utrpenia ako hladovanie, chudobu či ničenie ekosystému planéty a to ho veľmi trápi. Ale môže pomôcť ľuďom odstrániť ich vnútorné utrpenie práve tým, že ich bude vidieť v pravom svetle. Nie ako konečný produkt, ale ako niečo nedokonale dokonalé.
Možno keby sme sa inšpirovali Eliotom a povýšili empatiu na dôležitú životnú hodnotu a nástroj, tak aj v ostatných spoločenských problémoch by sa pohli ľady k zlepšeniu situácie. Možno by sme potom prišli napríklad aj na to, že zbrane nie sú mierotvorcami.
