Musí to byť ťažké, takto žiť

Autor: Marcel Karvay | 16.6.2020 o 13:17 | (upravené 16.6.2020 o 21:40) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  39x

 

“Ty si iný. Ty si normálny.” povedal Tomáš.

„Normálny?“ opýtal sa Eliot akoby nevedel čo to slovo znamená.

„Vieš, nemám rád tých takých: ‚Horí mi kabelka!“ odpovedal Tomáš afektovane a pritom ladne ohol obe ruky v zápästiach dlaňami nadol. Pravá noha mu v tom istom čase vystrelila dozadu akoby utekal na mieste. V jeho očiach napodobňoval správanie gejov. Tomáš však spozoroval posmutnenie na Eliotovej tvári. A náhle dodal „Vieš - veď nech je každý aký chce, ale však nech sa chovajú normálne. Napríklad, čo majú tie pochody, tak sa tam ukazujú hocijako poobliekaní... Ja tak poobliekaný nechodím. Nech si to robia doma! To je môj názor.“ Poslednú vetu Tomáš dodal akoby povedal Amen na konci modlitby.

„Veď to je v poriadku, že sa ti to nepáči...“ pokojne reagoval Eliot.

Tomášovi však Eliotova reakcia nestačila. Nebolo to to, čo by očakával. Bol z toho nervózny. Akoby mu Eliot na to vlastne ani nič nepovedal. Tomáš by čakal, že mu bude aspoň trochu oponovať. Napokon mu to predsa len nedalo a s predstieraným pokojom v hlase sa opýtal: „Ty si myslíš, že to je normálne, keď sú tam aj deti a oni tam nosia kadejaké latexové oblečenie?“

Eliot zacítil, že Tomáš chce túto tému rozoberať hlbšie. Nebolo kam ujsť. Boli obaja v práci. Pracovali v obchode s elektronikou a nemali žiadnych klientov, tak mali čas. Eliot teda s povzdychom pokračoval: „Latexové oblečenie? Myslíš také to fetišistické?“

„Hej, presne!“ promptne reagoval Tomáš.

„Tak... Proti gustu žiaden dišputát. Ale podľa mňa, keď už má niekto takéto špecifické preferencie, tak to patrí skôr do spálne, než na ulicu. Aj keď, čo ja viem? Veď je to len oblečenie. Nie je to jedno či je to z latexu alebo bavlny? Ich život, ich voľba šatníka.“ Eliot mykol plecami. „A mimochodom odkiaľ máš takú informáciu, že ľudia na týchto dúhových pochodoch chodia oblečení v latexe?“

„Však tam v novinách bola fotka ako sa dvaja chlapi držali a mali na sebe také tie akoby kožené slipy a také popruhy,“ odpovedal Tomáš.

„Veď si vravel, že latex...“ nechápavo hľadel Eliot.

„Latexové, kožené... To je jedno! Proste také oblečenie ako nejakí perverzáci,“ dodal Tomáš akoby ho štvalo, že sa Eliot chytá takých pre neho nepodstatných vecí. „A dokonca som videl aj fotku ako držali za ruku malé dievčatko a lízali lízanky v tvare penisu. To už čo je?!“ Tomáš rozhodil rukami a tváril sa rozčarovane.

Eliot mal pocit, že spadli do králičej nory. Mal už viackrát obdobnú debatu s rôznymi ľuďmi a tí často vyťahovali takéto informácie o nejakých ľuďoch na fotkách alebo ich domnienky, ktoré vydávali za fakty. Napriek tomu pokračoval ďalej: „Aj ja som videl tú fotku. Akokoľvek pohoršujúca sa mohla zdať, bola to len fotomontáž. To dievčatko tam bolo vložené z inej fotky.“ Povedal Eliot monotónne. „Ale chcel som sa opýtať, že či si niekedy bol na takom dúhovom pochode?“

„Nie. Čo by som tam ja tak robil?“ reagoval Tomáš rázne a s nádychom výsmechu voči Eliotovej otázke.

„Tak veď je to udalosť otvorená všetkým ľuďom.“ So samozrejmým pokrčením ramien odpovedal Eliot. „Ja keď môžem, tak sa dúhového pochodu u nás v Bratislave zúčastňujem. Je tam super atmosféra. Sem-tam sa nájde aj zopár zaujímavo oblečených ľudí, ale veď aj o tom to je.“ Eliot sa pousmial a pokračoval: „Vravíš, že to má negatívny vplyv na prípadné deti na takej udalosti. Myslím si, že to má na nich vplyv. Ale asi taký ako karneval.“ Eliot pokrčil ramená s výrazom, ktorý hovoril „Neviem, čo viac k tomu treba dodať.“

„No podľa mňa by tam deti nemali čo hľadať a nemali by to ani vidieť v televízií. Sú tam chlapi s chlapmi a ženy so ženami ako páry. To by nemali vidieť. Potom to aj oni budú robiť!“ povedal Tomáš.

„Toto tvrdenie vychádza z dvoch vecí: Z tvojej domnelej predstavy, že homosexualita je niečo zlé, nebezpečné a z takisto domnelej predstavy, že sa to dá naučiť - dokonca dostať ako choroba. Homosexualita je však v spoločnosti minimálne od počiatku civilizácie. Keby bola taká nebezpečná, zostala by po nej za tú dobu väčšia spúšť než po oboch svetových vojnách. Ľudia s menšinovou sexuálnou orientáciou sa stále rodia a zomierajú, tak ako heterosexuáli a sú medzi nimi aj horší aj lepší ľudia tak ako medzi heterosexuálmi. A ak si myslíš, že sa dá homosexualita naučiť, tak mám na teba jednu otázku: Pripúšťaš možnosť, že by si sa naučil byť homosexuálom a bol by si tak šťastnejší než ako heterosexuál?“ Po tejto Eliotovej otázke Tomáš chvíľku zapremýšľal.

„Nikdy som nad tým takto nepremýšľal... Mám taký pocit, že len keď nad tým premýšľam tak robím niečo zlé. Akoby som si nikdy nedovolil mať také myšlienky...“ Tomáš kýval hlavou. „Je to zvláštne. Akoby môj odpor voči takýmto ľuďom pramenil práve z toho, že ja som si nikdy nedovolil čo i len pomyslieť na to, že by som mal homosexuálne pocity a vždy sa snažím vyzerať a pôsobiť ako opak toho, čo považujem za geja. Aby ma ani v najmenšom nikto nespájal s týmito ľuďmi. Vždy to bolo pre mňa neprirodzené, choré, nenormálne.“ Tomáš to hovoril tónom ako keby len nahlas premýšľal.

Eliot vo chvíľke ticha povedal: „Skús si to pripustiť, že by si mal slobodu mať akúkoľvek sexuálnu orientáciu bez toho aby si musel čeliť podobným názorom, ktoré sú založené na obdobných dezinformáciách. Bol by si šťastnejší ako gej alebo ako hetero?“ Eliot ani v najmenšom nečakal, že bude Tomáš takto otvorený a dostanú sa v rozhovore až do „Krajiny zázrakov“.

„Vieš čo, ja som šťastný ako heterosexuál a nemyslím si, respektíve, necítim sa byť gej. Proste mi tak ani telo nefunguje, ak vieš čo tým myslím. Avšak, už len to, že som takú možnosť len pripustil mi dáva akýsi väčší pocit slobody. Akoby mi kameň spadol zo srdca. Akoby som prestal mať strach z toho, že sa môžem stať aj ja gejom, lebo tak budem pôsobiť. To predsa na mne nič nezmení. Nech by som sa správal akokoľvek, hoci aj sa obliekol do ženských šiat, nerobí to zo mňa geja. Nezmení to kto v skutočnosti som. Vieš, celý život mám v hlave kdesi v pozadí, akéhosi kontrolóra mužnosti. Stále sa pozorujem či pôsobím dosť mužne. Či to čo hovorím je dosť mužné, či to ako hovorím pôsobí dosť mužne, či to, čo si obliekam je dosť mužné, či dokonca, to čo jem pôsobí dosť mužne.“

„To čo ješ?“ odľahčene sa opýtal Eliot.

„Hej.. No je rozdiel medzi tým mať na tanieri stejk alebo brokolicu. Stejk pôsobí mužnejším dojmom. Či nie?“ Tomáš si zrazu uvedomil, že možno sa otvoril až príliš. Ale Eliot mal taký ten zvláštny dar, že mu ľudia povedali pri prvom stretnutí aj číslo nohy a navyše sa poznajú už nejaký ten rok.

Eliot sa rozosmial: „Nad tým, ktoré jedlo je mužnejšie som nikdy nerozmýšľal!“ Začali sa obaja smiať.

Po chvíľke Eliot povedal: „Musí to byť ťažké, takto žiť.“ V tom momente prišiel k pultu zákazník a pýtal sa Eliota či mu ukáže kde nájde nový iPhone. Eliot sa chopí úlohy, zavedie ho ku vitríne, ukáže na vystavený bledomodrý iPhone a zákazník sa pýta: „To ho máte len v takejto buzerantskej farbe?“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Mgr. Boris Kollár. Od mafie cez Skalicu za šéfa parlamentu

Predseda Národnej rady v desiatich bodoch.

Cynická obluda

Mesiac vytriezvovania

Jún bol mesiacom všelijakého demaskovania a dúfajme, že aj mnohých vytriezvení.


Už ste čítali?